Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Ľudskosť, pravda a láska

S pani Emíliou Filipovou som sa zoznámila na vyhodnotení literárnej súťaže v Púchove. Táto úžasná pani plná lásky a krásnych myšlienok súhlasila s rozhovorom pre ľudí, ktorí poznali Jara Filipa a v týchto riadkoch, pri týchto slovách budú mať možnosť spoznať aspoň trošku jeho skvelú mamu.

Každý človek vo svojom živote prežije okrem iných aj veľa krásnych vecí. Čo bolo vo vašom živote najkrajšie a aký bol váš najväčší úspech?

Keď sa tak zamýšľam nad životom, ktorý bol neskutočne pestrý a skladal sa – tak ako u každého – z dobrých i zlých zážitkov, môžem s istotou povedať, že najkrajší pocit som mala z narodenia mojich detí. Možno aj preto, že som mala dobrú a nekonečne obetavú mamu, ktorá mi pri ich výchove bola veľkou oporou. Bola vlastne ich mamou, ona bola celé dni s nimi, kým ja som chodila do práce. Deti ju volali mama a mňa mladá mama. Vyrastala som ako jedináčik a ju som obdarovala štyrmi vnúčatami. Vtedy na dedine nebolo zvykom mať štyri deti, no mama to brala normálne a v pohode. Starala sa a ľúbila moje deti snáď ešte viac ako ja. Bola mladou starou mamou, prvý syn sa mi narodil, keď mala 37 rokov. Obe sme sa mladé vydávali, ja som mala iba 19 a ona ešte skôr, vtedy to tak bolo zvykom. Okrem toho jej otec zahynul v 1. svetovej vojne a boli aj nejaké roličky, bolo treba robiť na poli, tak sa zobrali ako veľmi mladí. Mama svojho otca ani nepoznala a jej mama zo žiaľu umrela veľmi mladá. Ako malá som sedávala pri jej posteli, mala ma veľmi rada.

Aké ste mali detstvo a čo z tohto obdobia vám najviac utkvelo v pamäti?

Čo sa týka môjho detstva, hoci som bola jedináčik, nemám pocit, žeby som bola nejako zvlášť rozmaznávaná. Mala som síce tri staré mamy, ktoré nado mnou bdeli a vraj bedákali: „Veď to je takô múdro, to nebude ani žiti.“ Taktiež mi mama rozprávala, ako som nechcela jesť a bola som oproti svojim vrstovníčkam len také „tintítko“ – tak to aj zostalo po celý život. Odkedy sa pamätám, viem, že som bola stále zahrabaná v knihách. Vtedy v novinách vychádzali na pokračovanie Nižňanského romány Móric Beňovský, Cholera, Krásna Hedviga. Tie som čítala a naberala stále more romantiky, snov a večne bola s hlavou v oblakoch. Do Mórica som bola dokonca zaľúbená!
A teraz niečo o vzťahu k fyzickej práci. Keď ma poslali umývať riady, umyla som rýchlo to, čo sa dalo najľahšie, hrnce a rajnice som nechala tak, lebo „to sa vraj nedá", a už som bežala čítať. Spomínam si na hrabanie sena na lúkach, na vozenie sa s otcom (ktorého sme volali „apík“) na veľkom voze – tzv. drabiňáku – a stále som len chcela poháňať kone, ktoré som mala veľmi rada.
Dokonca jeden z mojich veľkých snov bol, ako sa nesiem na bielom koni do viníc, kam som chodievala s rodičmi. Spomínam si na varenie slivkového lekváru, ako som mame pomáhala točiť tou lopatkou vo veľkom kotlíku a ako sme dlho čakali, kým lekvár zhustne. Na šúpanie kukurice v stodole, na kŕmenie husí a kačíc, tzv. „štopanie“, na to, ako sme chodili močiť konope do potoka a mama to ďalej spracúvala, priadla nite a tkala plachty a koberce na krosnách.
Živo si spomínam na zážitky z vojny, lebo v našej obci viac ako mesiac prebiehali ťažké boje – ale to by už bolo na samostatnú kapitolu.

Píšete krásne básne. Ako dlho sa venujete poézii a aké najkrajšie ocenenie ste získali za vašu tvorbu? Odkiaľ beriete motiváciu pre vaše básničky?

Poézii som sa začala venovať už ako 10 – 12-ročná, pokúšala som sa o rôzne veršíky. Presne si pamätám zošit, do ktorého som písala – žiaľ, stratil sa mi. Spomínam si na jednu slohu z básne nazvanej honosne „More“, pretože som sa neskôr na tom texte smiala.
More, more, kruté more,
kde sa ženieš zbesilo?
Ktovie, koľko sĺz, bolestí
si ty už NATROPILO.
Písala som o mori, ktoré som nikdy nevidela – možno na nejakých obrázkoch. Strata toho zošita ma veľmi mrzí, bol plný básničiek a veľa by mi prezradil o mojom detskom svete.
Najradšej som sa hrávala na obchodníčku, na varenie a pečenie koláčikov z piesku. Ešte mám jednu veselú spomienku zo základnej školy. Mala som tam jednu priateľku, ktorá bola fyzicky nadpriemerne silná, vysoká a ja taká drobná a slabá, tak som ju nahovorila, že mi bude robiť koníka. Brávala ma cez prestávky na plecia a behala so mnou – za školou bol taký priestranný pozemok, kde stál aj kostol, tak ma nosila „na koni“ okolo toho kostola. Ešte dodnes pamätám na ten blažený pocit „jazdy“.
No skutočne som sa začala venovať písaniu poézie, až keď deti odrástli, keď sme sa presťahovali do Rajca n/Rajčankou v roku 1967 – teda tak okolo štyridsiatky. Rajecká príroda bola mojou najväčšou inšpiráciou. Mala som svoje obľúbené miesta, kam som chodila vo voľnom čase. Dokonca si pamätám, na ktorých miestach vznikali jednotlivé básne. V prírode ma najviac oslovovali stromy, najmä brezy, smutné vŕby a hory, tam som cítila akoby tlkot srdca zeme. Mala som svoju obľúbenú riečku, strom, ktorý stál sám na kopci (báseň Strom samotár), lúku v susednej obci, kde sme chodili s manželom a deťmi cez víkendy (Rajecká Lesná). Okrem prírody to boli rôzne udalosti, zážitky, vnútorné boje, úvahy nad životom, čo bolo spojené s rôznymi príhodami z každodenného života. Veľkou inšpiráciou boli pre mňa v tom čase žilinské literárne súťaže ZUČ, ktoré sa konali každoročne a kde som získavala ocenenia – to ma najviac posúvalo vpred.
A čo pokladám za svoj najväčší úspech? Myslím, že to boli dva diplomy, na druhom z nich som získala 1. miesto a dostala som okrem iného aj reprodukciu van Goghovho obrazu Slnečnice v r. 1980.
Po šesťdesiatke, keď sme sa opäť vrátili do rodného kraja a bývali sme v Dudinciach, som už písala pomenej. Znova som začala písať ako 82-ročná, po manželovej smrti, ktorá ma veľmi zasiahla, lebo sme boli spolu vyše 63 rokov a to tak, že sme ešte vždy aj spolu učili. Odvtedy som už toho dosť napísala, možno už to nie je to, čo predtým, ale báseň, ktorá u vás zvíťazila, bola napísaná už tu v Petri.

Každá mama prežíva so svojimi deťmi ich radosti a aj starosti. Na čo si rada spomínate, keď vám myšlienky zaletia k vašim deťom? Máte nejakú zvlášť úsmevnú príhodu s vašimi deťmi z ich detstva, na ktorú rada spomínate?

To viete, že s viacerými deťmi som to nemala ľahké, aj keď som mala veľkú oporu v mojej mamine po celý jej život. Po presťahovaní do Rajca sme dostali miesto v malej dedine pri Rajci, kde som ja „akože“ robila riaditeľku (robil to manžel) a učila som na základnej a on dochádzal do školy do Rajca.
Úsmevných – aj menej veselých príhod – bolo neúrekom. Pri jednom z výletov do prírody sa stalo, že sa dcéra aj so stredným synom vybrali po cestičke kúsok od nás – a zrazu nám zmizli z očí. Vybrali sa vraj do neďalekej dediny a potom sa už nevedeli vrátiť. Nikdy nezabudnem na ten pocit hrôzy, ktorý, našťastie, netrval dlho, lebo sa nám ich zakrátko podarilo nájsť. Tiež takto podobne sa raz najmladší syn vybral s kamarátom z tej dedinky cez horu do Rajca. Tam ich niekto videl pri autobusovej zastávke. Otec išiel rýchlo autom po nich a všetko sa dobre skončilo.
Často sme aj stanovali, takže deti si prírodu užívali a nadobudli k nej vzťah všetci – okrem Jarka. O ňom je známa jeho hláška, že vraj „najkrajšia príroda je v kaviarni pri kávičke“ a že ho asi nikto nevidel na kúpalisku.
Teraz z tých humornejších. Všetky moje tri staršie deti chodili do hudobnej školy do Šiah na klavír. Raz ich nejaký náš známy poprosil, aby mu vybrali z čistiarne baloniak. Tak oni ho síce vybrali, ale potom si sadli v parku na lavičku, Jarko im, ako vždy, začal rozprávať nejaké veselé príhody a vtipy a baloniak zostal na lavičke. Myslím, že sa ani nenašiel, už si ani nepamätám, ako sme to potom vyriešili s majiteľom.
Rada si spomínam na to, ako dve z mojich detí chodili po všetkých možných recitačných súťažiach, nosili domov diplomy a dcéra s najmladším chodili aj na spev a potom po speváckych súťažiach, a tiež sa im darilo. Kvôli najmladšiemu dokonca raz museli prepisovať diplomy, lebo prišiel neskoro a nechali ho zaspievať, mysleli asi, že tým sa už nič nezmení, a nakoniec bol prvý.

Váš syn Jarko bol veľkým umelcom. Ľudia na neho nezabúdajú a majú ho stále radi. Mohli by ste si zaspomínať a opísať, aké bol dieťa a kedy sa začal umelecky prejavovať? Čím vás najviac potešil? Boli vo vašom živote chvíle, keď sa deti vracali do vašej bezpečnej materinskej náruče a hľadali u vás oporu a pohladenie?

Jarko – to je kapitola sama o sebe. Začiatok jeho cesty bola ĽŠU v Šahách. Jeho p. profesorka ma nahovorila dať ho na konzervatórium, lebo v ňom videla talent. Pomohla mi vybaviť, že ho pred skúškami pripravoval p. prof. Straus v Bratislave, tam sme ho celé leto vozievali na doučovanie. Takže skúšky urobil a prijali ho na bratislavské konzervatórium.
Potom prišli tie dva ťažké roky s Jarkom. V tom čase hudobníci žili pod vplyvom Beatles a Jarkov idol bol Dežo Ursiny a mnoho iných skupín v Čechách a na Morave. Hrať sa mu síce veľmi chcelo (vlastné skladby), ale nie cvičenia, pri ktorých bolo treba sedieť za klavírom niekoľko hodín denne. Tak to dopadlo, že po dvoch rokoch blúdenia za rôznymi skupinami po republike a minimum chodenia do školy mi prof. Straus povedal, že mi nevie poradiť, či ho dať na nejakú inú školu, alebo by sme ešte skúsili žilinské konzervatórium, pretože vraj raz mu zahrá na jednotku, inokedy na päťku. V tom období sme našli súkromný byt a chúďa stará mama sa podujala na bývanie s ním v Bratislave. Pravdaže to nepomohlo, ona ho nevládala ustrážiť a nepomohli ani otcove výjazdy za ním po republike. Jeho túžba po TAKEJ hudbe bola silnejšia. Ale aj moja presadiť si to, v čo som verila.
Ja som neprestala veriť v jeho talent. Postavila som si hlavu a dokázala som presadiť to, že sme sa kvôli nemu presťahovali. Nakoniec ho tam prijali, ale čo všetko s tým súviselo, to by bola samostatná poviedka. Inšpektor nás prijal pod podmienkou, že muž pomôže dostavať školu v tej malej dedine, kde sme bývali, a riaditeľ pod podmienkou, že ho zoberie akože „na skúšku", ak mu to pôjde. Samozrejme, že to išlo, lebo otec mal autoritu a Jarko poctivo cvičil, a tak aj dokončil školu s veľmi dobrým prospechom. Ešte síce boli rôzne príhody, ale to nie je podstatné, len ja som si to odskákala trochu so svojím zdravím.
Čo sa týka Jarkovho detstva, bolo normálne, až na to, že už od detstva miloval hudbu, hlavu mal stále vedľa rádia. Počúval rádio Luxemburg, starká sa v ňom videla (to rádio počúval u nej niekedy aj v noci, čo sme nevedeli) a on ju neskutočne ľúbil. Na poslednom koncerte v Demandiciach, asi týždeň pred smrťou, jej verejne venoval pieseň – „mojej drahej starej mame zahrám teraz jej obľúbenú Za dedinou...“. Aj jej žiaľ za ním bol asi najväčší. Jarko tiež chodil na recitačné preteky, ale vždy s nejakou humoristickou prózou, potom tam rozosmieval celú porotu. Na jeden úryvok si ešte pamätám, volalo sa to Okuliare starej matere.
Dnes viem, bola som príliš ambiciózna, no už to nezmením. Ja som vlastne žila životom mojich detí a viedla som ich k umeniu trochu viac, než bolo správne. Ale vlastne oni takí boli a takí sú aj dodnes.
Jarkovu kariéru som stále sledovala, celých tých 25 rokov. Mám 11 veľkých zošitov s výstrižkami z novín, kde sa o ňom písalo. Vlastne je to taký malý archív, ktorý stále teraz slúži novinárom a mne pomáha žiť bez neho. Ja si vlastne nepripúšťam, že nie je. Môžem ho vidieť, počuť, rozprávať sa s ním. Možno len odišiel niekde do cudziny a zapáčilo sa mu tam, tak sa nevrátil...
Teší ma, že ľudia na neho nezabúdajú a mladí hrajú jeho pesničky, zaujímajú sa o neho. Tým, že viem ako-tak pracovať s počítačom, môžem o ňom všeličo čítať, tak isto môžem komunikovať s mojou veľkou rodinou. Mám totiž 13 vnukov a deviate pravnúča je na ceste. Teším sa z nich, aj keď sa často nestre­távame. Čo sa týka toho, či sa moje deti vracajú do mojej náruče, tak vrátili sa mi hlavne dvaja chlapci, ktorí so mnou bývajú. Nevyšlo im manželstvo, ale majú každý po tri krásne a šikovné deti, s rodinami vychádzajú v dobrom. Deti aj rodiny sa navštevujeme a všetko je tak, ako má byť. Dve z dievčat vyštudovali právo, jedna veterinu, ďalšia archeológiu, dvaja majú výborné zamestnanie, robia s počítačovou informatikou. Takže mám nadostač záujmov sledovať ich životy a plný kalendár označení narodenín a menín členov mojej rodiny. Aj keď im trebárs len zavolám alebo pošlem e-mail. Cez internet môžeme byť stále spolu.

Múdrosť a skúsenosť kráčajú ruka v ruke, bok po boku a rokmi získavajú vážnosť a veľkú hodnotu. Pani Milka, keď pozeráte na dnešný svet a vidíte, ako plynie život okolo vás, čo by ste chceli odkázať či poradiť ľuďom žijúcim v dnešnej dobe?

Čo sa týka dnešného sveta, ak by som chcela vyjadriť všetko, čo cítim, čo som prežila a čo prežívam v súčasnosti, dá sa to len ťažko opísať v jednom rozhovore. Možno by tiež bolo dosť materiálu aj na nejakú útlu knižočku. Tak sa vyjadrím iba v hrubých rysoch o mojich pocitoch za roky, čo máme akože demokraciu. Ľudia ZÍSKALI veľa na rozhľade, materiálnych veciach (aj keď niektorí sa môžu na ne pozerať iba vo výkladoch), možností poznávať svet, študovať v cudzine, dovolenkovať – ak na to majú. Svet sa otvoril, ale, žiaľ, nie rovnako pre všetkých.
No najhoršie je, že ľudia pri tom všetkom veľa STRATILI. Niečo veľmi vzácne, možno vzácnejšie, než všetky materiálne statky. Stratili vzájomnú blízkosť, lásku, pocit súdržnosti. Začala honba za majetkami, za mamonou. Na prvom mieste stoja peniaze, ide sa za nimi doslova aj cez mŕtvoly. Víťazí závisť, bezcitnosť a vraždy sú na dennom poriadku. Ľudia si prestali vážiť jeden druhého, a tým aj sami seba.
Zabudlo sa na štrnganie kľúčmi, na eufóriu na námestiach. Zabudlo sa na hymnu tých dní „Do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš“, ako to vo výstižnom texte vyjadril pán Lasica. Zabudlo sa na potlesk tisícov ľudí, keď ju na námestí spieval môj syn. Veľa sme zabudli, na vlastnú škodu. A môj odkaz? Vráťme sa k ľudskosti, pravde, láske a citu voči tým, čo sú na tom najhoršie a žijú v chudobe zo dňa na deň. Nech tí, čo sú pri moci a nevedia, čo s peniazmi, myslia niekedy na tých na druhej strane. Nehovorím, že sú všetci takí, ale, žiaľ, ešte ich je väčšina. Nech si naši štátnici berú príklad z tých, čo ani v tejto ťažkej dobe nestratili srdce. Nech sa konečne prestane kradnúť a podvádzať, klamať a povyšovať sa nad druhých.
Často rozmýšľam, aký život čaká moje vnúčatá a pravnúčatá. No pri tom všetkom chcem zostať optimista a VERIŤ, že sa ľudstvo spamätá skôr, než bude neskoro.

Ada Oravcová

V Pezinku 24. júna 2015