Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Skončia pezinskí skauti znova na ulici?

Keď v hociktorej demokratickej krajine poviete slovo skaut, každý hneď vie, o čo ide. Také úspechy dosiahla za viac než 100 rokov existencie táto najväčšia svetová organizácia detí a mládeže, ktorá jedinečnými metódami pomáha rozvíjať osobnostný profil svojich členov. Rozvíja ich ako osobnosti, ktorí sa podieľajú na živote spoločnosti, prírody, sveta v duchu priateľstva, bratstva a spolupráce.

Preto niet divu, že na Slovensku mohol svoju činnosť skauting obnoviť až po novembri 1989. Nebolo to ináč ani v našom meste. Po obnovení činnosti Slovenského Skautingu v decembri 1989 a výzve v novinách, aby sa prihlásili bývalí členovia skautingu, sme sa v Pezinku zišli piati, ktorí boli členmi v rokoch 1968-70. A keďže ja som bol najmladší, prischla mi úloha založiť skautský oddiel.

Nie, nechcem tu spisovať dejiny. Chcem len pripomenúť, čo skauting prináša mestu a aký vzťah malo mesto ku skautom, ktorí v meste pôsobili i pôsobia.

Popravde povedané – byť skautom nie je len tak. Musí mať pevný charakter, riadi sa etickými a morálnymi pravidlami, chráni prírodu a pomáha ostatným ľuďom. Už len toto má pre mesto, kde pôsobia skauti, neuveriteľný prínos – v meste existuje skupina mladých ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť a ktorí sú vždy ochotní pomôcť. Skupina ľudí, ktorá myslí a správa sa pozitívne.

Ak mesto chce a pochopí skautské princípy, spolu dokážu veľa. Spolupráca v sociálnej a ekologickej oblasti je samozrejmá. Ale o veľa väčší význam má, v mojom ponímaní, príklad – vzor pre všetkých občanov mesta, že tu je skupina mladých, ktorí zmýšľajú pozitívne, majú pevný charakter a nikdy ich nič nezlomí. Žiadna víchrica nie je dosť silná, aby ich vyhnala z letného tábora (rok 1995), ani povodeň (1996) a žiadna prekážka nezabráni, aby sa snažili podávať skautskú pochodeň ďalším a ďalším.

Horšie je to s podmienkami, v ktorých skauti pôsobia, keďže sú nepolitická organizácia, nemajú za sebou žiadnych bohatých sponzorov a byť čestný nie vždy pasuje tým, ktorí by chceli skauting využiť ako „reklamu“.

Skauti nie sú nároční a nepotrebujú toho veľa. Ale predsa len potrebujú miesto, kde sa môžu schádzať, keď vonku prší a je zima, kde môžu uložiť svoj skromný výstroj na letné tábory i výpravy do prírody.

V Pezinku skautský oddiel začal v zámockom parku, bola jar a vždy sa to dalo nejako zaonačiť. A aj preto má pezinský skautský oddiel meno „Oddiel dažďa“. V lete 1990 sme dostal typ na malý domček pri parku, vedľa bývalej (aká škoda) Zámockej vinárne, ktorá patrila (tiež už bývalým) Vinárskym závodom. Slovo dalo slovo a s pomocou vtedajšieho primátora Pessla sme sa dohodli. Opustený a zdevastovaný domček sme opravili a pribudol aj velikánsky krb. Klubovňu nám závidel dokonca aj európsky skautský náčelník, ktorý klubovňu navštívil (1992).

Zrazu (1994) ale nebolo nikoho, s kým by sme mohli predĺžiť zmluvu o bezplatnom nájme, postupne vypli aj elektrinu a povedali nám, že sa musíme vysťahovať, lebo zámok (aj s domčekom) sa predáva, zámok sa zrekonštruuje a domček sa zbúra (stojí však dodnes aj s nápisom „SKAUT“ na bráne). Nikoho to netrápilo a nebol nikto, s kým by sa dalo niečo vybaviť, lebo pozemok je niekoho, domček je niekoho iného a vlastne nikoho i elektrina je ďaleko a „kto to zaplatí“ (žili sme len z vlastného).

A tak sme sa chvíľu schádzali tam, potom inde. Chvíľu sme boli v kultúrnom dome a chvíľu v pivnici Sokolovne až kým ju tiež nepredali. Presnejšie, zrazu mal o pivnicu niekto eminentný záujem a mal peniaze na nájom. V domčeku pri zámku bol pritom stále uložený náš skromný majetok, lebo sme nemali iného miesta, kam s ním.

Objavila sa možnosť nasťahovať sa do budovy bývalej cajlanskej malotriedky. Dve veľké miestnosti, miesto na sklad, hygiena a dvor. A skautské oddiely (medzitým pribudli dievčenský a oddiel pre menšie deti) zrazu mali svoje miesto, činnosť ožila a detí pribúdalo.

Skautskú činnosť rozvíja pezinský skautský zbor na Cajle už celých desať rokov. Mnoho vecí sa však vôbec nezmenilo. Skauting jej aj v súčasnosti takpovediac nedocenený a považovaný za jednu z „mnohých“ alternatív trávenia voľného času detí z nášho mesta. Tí, ktorí skauting zažili na vlastnej koži alebo prostredníctvom svojich ratolestí, však vedia, že je len ťažko nahraditeľný.

To čo som za dlhé roky skautovania zažil už niekoľkokrát, sa možno udeje opäť. Snaha o predaj budovy na Cajlanskej ulici je pravdepodobne začiatkom ďalšieho (jedného z mnohých) sťahovania skautov v Pezinku. Zvykne sa vravieť „raz skautom, navždy skautom“. Práve preto cítim potrebu podporiť snahu a vytrvalosť svojich „sestier i bratov“, ktorých motívom a zároveň aj jedinou odmenou je radosť, priateľský duch, dobrosrdečnosť a úspech tých, na ktorých nám všetkým najviac záleží – našich detí.

Možno si poviete „fráza“.

Juraj Halahyja - Juki