Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Čo bude ďalej, Slovensko?

Zavraždili investigatívneho novinára Aktuality.sk Jána Kuciaka. Keď som si v pondelok 26. februára prečítal tento titulok a následne článok o brutálnej poprave novinára a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, stislo mi hrdlo. Niečo, čo bolo doteraz na Slovensku nemysliteľné a nikto si to nevedel ani len predstaviť, bolo zrazu realitou. Vražda, ktorá takmer s určitosťou súvisela s prácou mladého a šikovného novinára a jeho priateľky pošliapala demokraciu a spustila sa obrovská lavína nevôle medzi Slovákmi. Odvtedy ubehol už viac ako mesiac a Slovensko je kompletne hore nohami.

Myslím si, že bližšie opisovať to, čo sa stalo, je absolútne zbytočné. Všetko už bolo napísané. Zarážajúce však je, že Slovensko už vo svete budú poznať hlavne ako miesto, kde zabili novinára, ktorý sa vŕtal v možnom prepojení talianskej mafie Ndrangheta na Úrad vlády Slovenskej republiky. Sám som bol v minulosti novinárom, a preto ma to tiež veľmi zasiahlo, i keď som písal o úplne iných veciach. V médiách som však dodnes a s novinármi sa stretávam v práci každý deň. V ich očiach bolo v prvé dni po vražde vidieť bolesť a trochu aj strach, neskôr hnev a dnes už hlavne odhodlanie. Obdivujem aj šéfredaktora portálu Aktuality.sk Petra Bárdyho, ktorého poznám osobne veľa rokov za to, ako on a jeho kolegovia zvládli tieto náročné chvíle a nesmierne si vážim ich prácu, rovnako, ako prácu všetkých novinárov, ktorí sa nezľakli a pokračujú v práci Jána Kuciaka.  

Je smutné, že až takáto udalosť dokázala národ spojiť a vyhnala ho do ulíc, aby dal najavo svoju nespokojnosť s tým, ako politici vedú túto krajinu. Pohár trpezlivosti totiž pretiekol. Korupčné kauzy, netransparentné hospodárenie s majetkom nás všetkých, rodinkárstvo vo vysokých funkciách. Politické nominácie, často nekompetentných ľudí v štátnom aparáte, výsmech do tváre ľudí, z ktorých niektorí fungujú na hranici dôstojného života, klamstvá v priamom prenose bez chrbtovej kosti či ďalšie a ďalšie impulzy. Ľudia si povedali DOSŤ. Protestné pochody a zhromaždenia boli najväčšie od pádu totalitného režimu v roku 1989, neohrozená pozícia premiéra Róberta Fica a ministra vnútra Róberta Kaliňáka sa predsa len otriasla v základoch a pod tlakom okolností boli donútení opustiť svoje kreslá. Už skôr sa ministerskej funkcie dobrovoľne vzdal prvý muž kultúry Marek Maďarič práve preto, lebo si nevedel predstaviť po vražde novinára naďalej riadiť svoj rezort. Či to bola sebareflexia, alebo iné pohnútky, v každom prípade sa zachoval tak, ako by sa pravdepodobne zachovala väčšina politikov kdekoľvek inde, ako na Slovensku. Aj kreslo ministerky spravodlivosti opustila Lucia Žitňanská.

Námestie SNP v Bratislave sa opäť zaplnilo

Protestné zhromaždenia a pochody, do ktorých sa po celom Slovensku a aj v zahraničí zapájali desaťtisíce ľudí, ukázali svoju silu. Najsilnejšia vládna strana, na ktorú ukazovali všetky prsty okolo seba kopala, prskala jedovaté sliny, šírila konšpiračné teórie o zmanipulovaných protestoch, no napokon musela ustúpiť tlaku a konať. Koaliční partneri dostali strach z odchodu z vlády. Béla Bugár v snahe, nech už bola akákoľvek, pravdepodobne spáchal pokus o politickú samovraždu, keď menil názory podľa toho, ako fúkal vietor a predseda národniarov dlho diplomaticky mlčal. Opozícia sa snažila z tejto situácie vytrieskať čo najväčší politický kapitál, situácia vyzerala naozaj beznádejne. Z diaľky prizerajúcim sa kotlebovcom zatiaľ potichu nebezpečne rastú preferencie a chvíľami to vyzeralo, že Slovensko čakajú predčasné voľby. No „charakter“ rozhodol, najväčšia vládna strana obetovala dvoch najsilnejších ľudí a pokračujeme ďalej v tom istom, akurát v ružovom. Facku opäť dostal národ, ktorý musel ustúpiť politickému šachu. Popri tom sa však trošku zabudlo na jednu vec. Zomreli dvaja nevinní ľudia, ktorým záležalo na svojej krajine. Národ volá po nezávislom vyšetrovaní, no aj viac ako mesiac po tom, ako sa to stalo, v najvyšších policajných štruktúrach figurujú ľudia, o ktorých zavraždený Ján Kuciak písal. Slováci sa rozdelili na tých, ktorí chcú zmenu, tých, ktorí zmenu nechcú a tých, ktorí zmenu chcú, no boja sa jej, pretože nevidia alternatívu. U mnohých zavládla beznádej a zomrela viera v to, že jedného dňa budeme vo svojej krajine takí spokojní, ako sú napríklad Nóri, Dáni či Švajčiari.

Protesty pred Národnou radou...

Som nesmierne rád, že protesty Za slušné Slovensko prebehli v duchu svojho názvu a bez násilia. No zároveň sa bojím toho, že forma slušného protestu je vnímaná, že: „Veď si tam párkrát postoja, hodíme im kosť, všetko prehrmí, my to ustojíme a ideme ďalej“. To sa však nesmie stať a je pre nás všetkých dôležité, aby sa v prvom rade vyšetrila vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ale tiež to, aby politici pochopili, že oni sú tu pre nás, nie my pre nich. A aby bola Slovenská republika a najmä politika na všetkých úrovniach, očistená od podvodníkov, zlodejov, mafiánov a o všetkých tých, ktorí vykonávajú veľkú potrebu na hroboch Jána a Martiny. 

Dodo Mikláš
(článok napísaný 26. 3. 2018)