Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Náš LAJO

Kľúče od svojho kráľovstva si dobre stráži. Čerstvý päťdesiatnik, rodený Modran, čo sa už dávno a správne zbláznil pre Pezinok. Z Ľuda, Ľudka, Ľudovíta sa ešte v šiestom ročníku zédeešky „zrodil“ Lajo. Ľudia okolo neho chceli, aby dostal nálepku po otcovi. Aj on bol najskôr oficiálne Ľudovít, potom len Lajo.

Sedíme v kráľovstve Laja Slimáka. Chlapa, ktorý to nikdy nevzdá. Bojovníka, čo sa vzoprel osudu. Vie, že hlavou múr neprerazí, do boja preto vytasil vlastný rozum. Sudičky mu vraj do kolísky pribalili studňu. Je bezodná, plná nápadov, inšpirácie, ale aj talentu a tvorivosti.

U Laja to vonia človečinou. Lajo Slimák je pán. Majster slova, úspešný publicista, divadelník, originálny pezinský lingvista, manažér, humorista, kreatívec, výnimočný spoločník a skvelý rozprávač. Dobrák, čo by sa najradšej rozdal. Chlap, s ktorým sa osud nehral, napriek tomu je večný optimista. Lajo Slimák je srdcom Pezinčan.

V závere marca ste dovŕšili Abrahámoviny. Čo všetko vám v tejto súvislosti preletelo hlavou?

„Víchor. Taký celoživotný. Mám viac času mentorovať, mudrovať, čo bolo a ako bolo. A či to stálo za to. Vybral som si cestu celoživotného dobrodružstva a asi nič z toho, čo som dosiaľ prežil, by som nemenil. Až na jednu maličkosť...“

Zrejme mierite na septembrové popoludnie z roku 2001, kedy ste išli do Senice na poslednú rozlúčku s kolegyňou - divadelnou ochotníčkou Annou Gamanovou.

Odišla pomerne mladá a patrilo sa dať jej posledné zbohom. Bolo nás plné auto, štrikovali sme cez zákruty na Bielej hore a z tej tretej od Jablonice sa vynoril kamión. Mal prázdny náves, ktorý zabalansoval a v tej zákrute ho odhodilo priamo do nás. Našťastie, štyria kolegovia z auta povyskakovali bez väčších šrámov. Sedieť v aute som ostal len ja a už som sa nepostavil.“

Asi je zbytočné pýtať sa na pocity, ako sa v sekunde zmení život zo zdravého a vitálneho na človeka odkázaného na pomoc iných, pripútaného na invalidný vozík.

„Zmení sa všetko, od základov. Jediná cesta je naučiť sa s tým žiť, nepoddávať sa a bojovať. Do havárie som robil všetko naplno, divadlo, organizačné veci, produkciu, lietal som ako šarkan, kde a čo bolo treba. Bol som dokonca manuálne zručný, majstroval doma, v záhrade, v garáži. to všetko sa v sekunde zmenilo. Úplná strata mobility, odkázanosť na pomoc najbližších aj pri tých najzákladnejších ľudských činnostiach. Výrazné obmedzenie kontaktu s vonkajším svetom, so spoločenským životom, strata súkromia, limitovaný životný priestor... Toto konkrétna daň za stupeň môjho postihnutia, zranenia.“

Pri pohľade na vaše kráľovstvo, pracovňu s moderným technickým zázemím, obrazmi, spismi, úhľadne pozakladanými šanónmi je jasné, že Laja Slimáka len tak niečo nezloží...

„Mobilita síce chýba, ale chuť a nápady ostali. Chcelo to čas prispôsobiť sa novému životu, vyžmýkať z toho, čo zostalo, čo možno najviac. Dnes nemám problém aj vďaka špeciálnym rukaviciam ťukať do kompu, byť pri publikačnej tvorbe ako-tak sebestačný, telefonovať. Na druhej strane, zranenie mi umožnilo konečne sa pustiť do vecí, na ktoré som predtým nemal čas - len chuť.“

Zrejme preto vyšli na svetlo sveta dva originálne a veľmi úspešné Výkladové slovníky Pezinčiny, seriál stĺpčekov na aktuálne témy v mestských novinách, poviedky... Kedy sa vo vás prebudil spisovateľský duch?

„Ono sa to celé začalo ešte v škole. Aj v tomto prípade platí, že za všetkým hľadaj ženu. Mal som v živote šťastie na skvelé, múdre aj pekné učiteľky. Hoci som bol dobrý v matematike, humanitné predmety mi boli bližšie. Bol som členom literárno-dramatického odboru pezinskej ĽŠU, učili nás tam vážne veci. Recitovať, písať slohy, mať vzťah k literatúre, debatovali sme o dielach, začali sme s divadlom. S pani učiteľkou Mesárošovou sme napríklad nacvičili Gogoľa, lenže vo verzii, ktorá sa vrchnosti príliš nepozdávala. Z osvetového strediska nám odkázali, že hra je síce pekná, ale na súťaž môžeme ísť len ak sa nastavíme na socialistickejšiu verziu. Netúžili sme po okresnej sláve, Gogoľa sme nechali v pôvodnom znení.“

Vraj ste mali v pred nežnou revolúciou paradoxne blízko k ruskej literatúre – prečo?

„Vzťah k literatúre celkovo mali na svedomí panie učiteľky Mesiková a Herdová, naučili ma ju ľúbiť, pohrať sa s ňou, rozumieť jej. Mimochodom, nepoznal som vtedy chalana, ktorý by nebol zaľúbený do jednej z nich. A keď ešte prišli v niečom novom oháknuté... Boli sme rozdelení na dve skupiny: Mesikovci – Herdovci. Počas štúdia na pezinskom gymnáziu mi zasa pani profesorka Steinerová hovorila, že ruská literatúra a Sovietsky zväz nie je to isté. Mala veľkú pravdu. To prvé bolo čitateľnejšie, malo svoju kvalitu a lepšie sa tomu rozumelo. Za boľševika sme často nevedeli, čo sa máme učiť a čo nie. Aj Laco Novomeský a jeho diela raz v učebných osnovách boli, inokedy patrili na čiernu listinu a učiteľka si z toho robila veľkú hlavu. Medzi moju obľúbenú literatúru patrili napríklad aj Hrabalove a Páralove knižky. Na vojenčine som mal veľa času na čítanie a vo vojenskej knižnici toho bolo ešte oveľa viac. Marek Douša, súčasný karikaturista z časopisu Reflex, bol správcom knižnice a potmehúdsky sa usmieval, lebo priamo v hlavnom hniezde je nasadená nepriateľská literatúra. Legendárnym sa stal jeho výrok: „Ak sa im nepáčim, nech ma z tej vojny vyhodia!“

S vašou osobou je spojený zrod a pôsobenie Pezinského rozprávkového divadla, známeho pod skratkou P.R.D., ktoré meste pôsobilo desať rokov.

„Po návrate z vojenčiny som chvíľu, popri robote skladníka na letisku, pôsobil v bratislavskom Plastickom divadle. Bolo to divadlo poézie, ale bolo na môj vkus príliš komplikované. Hrali sme predstavenia Matka voda od Ionesca, ktorý bol dokonalý absurdista. Nikto tým predstaveniam nerozumel, ani samotní herci, a tak som to zabalil a spolu s kamarátmi a režisérom Vladom Sadílkom sme sa presunuli do Pezinka. Tam sme v roku 1986 založili divadlo P.R.D., hovorili nám prďáci. Naštudovali sme veľa predstavení, s dvoma sme vyhrali Scénickú žatvu a dokonca som aj ja sám získal cenu za herecký výkon. Tou cenou bola okrem diplomu podpultová platňa U2, skoro som od radosti odpadol. Názov prvej z víťazných hier – Storočie rýb alebo Európske vlastivedné zájazdové múzeum Frantza Willibalda Friiedenwelta bol taký dlhý, že sa nezmestil na transparent pozývajúci na predstavenie. Tá hra bola z polovice ťažká drina a až z druhej divadlo. Pódium sa skladalo zo štyroch stále sa meniacich scén. Logistika bola náročná, skúšky nekonečne dlhé, každý z hercov hral niekoľko postáv často sme nevedeli, či sa skôr sústrediť na technické prevedenie alebo herecké výkony.“

Všetky predstavenia z produkcie P.R.D. mali tak trochu bojový podtón, tretie v poradí Marat Sade dokonca revolučný. V ňom ste ale nehrali, revolúcia v 1989 roku prilákala na námestia aj vás osobne.

„Bol som v tých časoch členom Verejnosti proti násiliu, dokonca v istom období ako profesionálny zamestnanec – okresný manažér a neskôr krajský volebný manažér, takže na prípravu nových predstavení neostával čas. Riaditeľom divadla som ale ostal a snažil sa pomáhať. Materiálne, produkčne, logisticky. Príbeh VPN skončil, osobne ma teší, že som ostal tejto značke, verný až do konca a nepreskočil som k iným, ako to bolo v móde. Vrátil som sa do divadla, naskúšali sme Hamleta a v ňom som si zahral dokonca štvorúlohu. S Hamletom sme vyhrali Scénickú žatvu po druhý raz.“

Z čoho divadlo žilo, kde bralo financie na scény, kostýmy, prenájom, dopravu?

„S mestom sme mali dohodu, že v dome kultúry môžeme skúšať bezplatne a za to odohráme štyri predstavenia do roka. Aby som bol úprimný, aj radnica prispela nejakými korunkami, hlavne keď sme šli na súťaže. Kostýmy? Pamätám si ako teraz, na Novej scéne mi po derniére nejakej hry telefonoval známy produkčný, či by sa nám do divadla nešikli nejaké háby. Vtedy sa totiž všetky kostýmy a rekvizity museli po zrušení predstavenia buď nechať spáliť alebo na základe darovacieho papiera niekomu venovať, výsostne na divadelné účely. Neexistovalo len tak si kostýmy rozobrať. A tak som naštartoval tisícdvestotrojku - to som už robil zásobovača v Opuse, štyrikrát som ju naplnil a otočil trasu Bratislava – Pezinok. A prďáci mali nielen nové kostýmy na roky dopredu, ale všetci sa ešte parádne vyobliekali.“

Spomínali ste už niekoľko zamestnaní – letisko, Opus, politika, okrem toho herec, riaditeľ divadla, jeho produkčný. Kde všade ste ešte robili?

„Neviem, či to bude kompletné, ale pokúsim sa: na vojne som bol rádiotelegrafista, vedúci sekretariátu FOCUS, vedúci údržby na letisku, čašník u Slimáčky, produkčný a kreratívec v reklamných agentúrach, tlačový produkčný a aktuálne živnostník v oblasti reklamy a tlačovej produkcie.“

Zabudli ste minimálne povolanie publicistu - spisovateľa a tiež šéfa združenia, ktoré v roku 1988 zakladalo divadelný festival Cibulák a ten sa dožil dvadsať rokov.

„Myšlienka Cibuláku sa narodila tesne pred revolúciou. Nepáčilo sa nám, že predstavenia neprofesionálnych, ochotníckych divadiel hodnotili strnulé komisie podľa dopredu určenej cesty, často bez invencie a nadhľadu. Oslovili sme partiu ľudí, že si spravíme vlastný neformálny festival. Prvé ročníky sprevádzali síce detské choroby, ale hlavne bezprostrednosť, spontánnosť. K divadelníkom zo Záhoria či spod Malých Karpát postupne pribúdali ďalší a ďalší a od roku 1995 sa pridávali aj profesionálne súbory. Neskôr sa Cibulák rozšíril o hudobnú časť. Presunul sa priamo do mesta, na námestie, pod hradby, za lekáreň, do parku, na netradičné miesta. Všade tam, kde bol pľac a chuť na inšpiratívne divadlo. Ľudia to ocenili, Cibulák bol pre nich každoročne sviatkom, vítali ho stovky návštevníkov.“

A všade sa podával mastný chlieb s cibuľou, jeden zo symbolov festivalu.

„Ono je to tak, že ak ľudia nechodia do divadla, divadlo musí prísť za nimi. Musí ich atakovať, prekvapiť, zaujať. Hoci aj mastným chlebom s cibuľou, len tak do ruky. Roky 1998–2001 boli úžasným obdobím, znamenali asi vrchol Cibuláku so všetkým, čo k nemu patrilo. S množstvom roboty, naháňačiek, vybavovačiek – ľudovo povedané od ihly až po auto, prebdenými nocami, ale hlavne s pocitom dobre urobenej roboty. Myslím, že sa nám aspoň čiastočne podarilo humanizovať divadlo, ponúknuť ho aj tým, ktorí v divadle nikdy neboli a nemali oň predtým záujem.“

Kde ste čerpali inšpirácie na netradičné formy vystúpení na Cibuláku?

„Vo francúzskom meste Aurillac, na hádam najväčšom svetovom festivale pouličného divadla, ktoré sme pravidelne navštevovali. Denne sa tam odprezentuje vyše 300 divadiel či jeho modernejších podôb. Hrá sa tam vo výkladoch, na balkónoch, v autách, na tráve, námestiach, vo vchodoch domov, sú to skupinové predstavenia, aj one man show. Neuveriteľná inšpirácia, z ktorej sme sa snažili čerpať a priniesť do Pezinka. Snáď sa nám to trochu podarilo.“

Spomínali ste, že počas návratov z Aurillacu ste s kamarátmi v aute debatovali aj na tému pezinské nárečie...

„Už vtedy sme chceli zozbierať najkrajšie slová z Pezinka a jeho okolia do ucelenej podoby. Hovoril som si, veď na to ešte bude čas... Po roku 2001 a autohavárii som sa čiastočne musel vzdať Cibuláku, vydržal ešte ďalších sedem rokov. A ja som sa nastavil na trochu inú životnú koľaj. Začal som oprašovať pezinské nárečie.“

Dva výkladové slovníky Pezinčiny sú na svete. Po prvom, ktorý vyšiel v roku 2011, sa len tak zaprášilo, ten druhý, obohatený o ďalšie slovíčka a poviedky, sa predáva tiež. Slovníky sa dokonca dostali do televíznych relácií. Spokojnosť?

„Určite, hlavne na duši. V prvom slovníku sa nachádza 650 slov, v tom druhom ešte o päťdesiat viac. Myslím, že ide o najfrekventovanejšie výrazy, ktoré do mesta priniesla tradícia, história, remeslá, ľudia a ich tvorivosť. Mieša sa v nich viacero nárečí, možno aj kúsok berlonákovčiny, trnavčiny, záhoráčtiny, určite vlastná tvorba a odkaz baníctva, vinohradníctva teda nemčina ale aj čeština, a iné jazyky. Triedil som slová do kategórií a identifikoval ich význam dlhých sedem rokov. Najskôr som si vybral kľúčové slovo, trebárs kuchyňa a postupne do počítača pridával všetky zaužívané výrazy, ktoré s kuchyňou mali čosi spoločné. Napokon som dopĺňal už len segmenty a témy, ktorých slová mi v mozaike chýbali. “

Ktoré z tých pezinských slovíčok sa vám osobne najviac pozdáva?

Sú dve. „Znuchali sa“, čo znamená ak sa dvaja ľudia stretnú a dajú sa do kopy. To druhé slovo je fuga (tu poprosím definíciu zo slovníka).“

Čo chystáte najbližšie?

„Púšťam sa do písania poviedok.“

Lajo, a prečo vlastne nedebatujeme v pezinčine?

„Nevím, či by zme si f šeckém po správnosci porozumely. No, a ket sa ma negdo nečo pýta po slovensky, otpovedám po slovensky."