Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Príbeh Pezinskej poštárky

Hedviga Hanúsková

Detstvo a mladosť

Narodila som sa v Budmericiach, kde som ako  druhé z jedenástich detí vychodila základnú školu a prežila svoje detstvo. Otec sa vyučil v Linzi za krajčíra a dlhé roky šil farárom reverendy. Ja som mu chodila na bicykli do Bratislavy kupovať materiál. Ušil mi veľa krásnych šiat a dokonca aj nádherný kabát. Mala som deväť bratov a jednu sestru. Dlho som bola jediným dievčaťom v rodine. Mo­jim snom bolo stať sa učiteľkou, no v tých časoch sa očakávalo od jedinej dcéry, že ostane doma pri mame pomáhať. V trinástich rokoch som sa začala venovať domácim prácam. Kým boli všetci na poli, musela som navariť obed. Obľúbeným  jedlom mojich bratov boli lievance. Bratia mi ich uchýtali ešte horúce, takže sotva som dovarila, už nebolo čo jesť.  Chlapci sa dobre učili a mali zaujímavé povolania. Najstarší brat bol nielen výskumný pracovník, ale aj Ing., Dr. profesor CSc. na vysokej škole Poľnohospodárskej v Košiciach. Ďalej sme mali doma starostu Budmeríc, inžiniera elektrotechniky, inžiniera  chémie, letca, člena Gotwaldovej stráže, stolára a tí, čo sa dobre neučili, dostali lopatu a prácu  na roli.  Jeden z chlapcov sa vybral študovať za farára. Domov sa vrátil vyhladnutý a chorý, vyzeral ako kostra človeka. Hoci mama tvrdila, že zomrie, podarilo sa mi ho vyliečiť liekom z vajec, citrónov a najlepšieho koňaku. Mladšia sestra sa narodila až po rokoch a mala sotva šesť rokov, keď som sa vydávala. Z tej veľkej rodiny žijeme už len dvaja – druhý najmladší brat a ja. On má 74 a ja 94 rokov.

Srdcu milé voľné chvíle

V Budmericiach som hrávala divadlo a s našimi predstaveniami sme chodili po rôznych vystúpeniach. V tejto záľube sa mi podarilo pokračovať aj po svadbe, keď sme sa presťahovali do Pezinka na Cajlu. Mala som krásne kostýmy, v ktorých som odohrala veľa nádherných predstavení. Ďalšou mojou záľubou a voľakedy aj hlavnou činnosťou bolo vyšívanie. Výšivkami som zdobila nielen deky, obrusy a košele, ale aj farárske reverendy. Jedna z nich bola pre pána farára, ktorý pôsobil v Japonsku. Keby prsty vládali udržať ihlu, povyšívala by som ešte veľa krásnych výšiviek.

Vojna a milostivý osud

Jedného dňa došiel manžel domov a oznámil mi, že musí narukovať do Talianska. Mali sme šťastie, doktor v Modre mu vystavil modrú kartu, že dobre nevidí. No a on naozaj dobre nevidel. Poslali ho na liečenie do Tatier a tam mu zrak zachránili. Do vojny mi teda našťastie nemusel odísť.

Život pred poštárskym povolaním

Prvé roky manželstva sme s mužom prežili v rodičovskom dome na Cajle. Keďže som ostala doma pri mame a nemohla som študovať,  dostala som od rodičov kus pôdy, prasa, 30 metrov jačmeňa a rolu, ku ktorej sme prikúpili ďalšiu, hneď vedľajšiu. Družstvo nám časom role zobralo a dávajú nám za to mäso.  Po svadbe sme mali obchod, predávali sme vápno, ktoré sme vozili z vápenky pri kameňolome. Vozili sme ho v nákladných autách na trhy, kde sme ho predávali. Keď sme mali málo vápna, pochodili sme všetky vápenky  a dokúpili sme ďalšie. Peniaze z predaja išli do banky a tak sme nemali problém dostať pôžičku na kúpu nášho nového domu na ulici 29. augusta. Keď nám štát v 50. rokoch minulého storočia zobral autá, nedostali sme za ne ani korunu. Odišli sme teda do Prahy a tam nám ponúkli za 50 000 korún auto značky Kanada. Vďaka tomu sme mohli pokračovať v obchode a postarať sa o našich päť detí.

Poštárske chodenie

Už si nepamätám, kto ma zavolal robiť na poštu, no túto prácu mám vo svojom srdci. Najprv som roznášala noviny a telegramy. Keď som niesla svadobný telegram, dostávala som prezenty, koláčiky, dokonca aj tringelty. Po čase ma vedúci oslovil, aby som nosila poštu. Plat bol síce malý, ale tú robotu som mala veľmi rada. Nepotrebovala som budík, sama som sa zobudila o piatej ráno. Bývali sme blízko pri pošte. Do poštárskej tašky som si rozdelila poštu, podľa ulíc a „išla som chodiť“.  Tá taška bola ťažká, vo vnútri bola spevnená železom. Keď som do nej vložila poštu a noviny, jej váha bola ešte väčšia. V dňoch doručovania dôchodkov som v nej mávala veľa peňazí. No keďže som tam nemohla mať viac ako určenú sumu, po ich vyplatení som sa musela vrátiť späť do mesta pre ďalšie peniaze. Do môjho rajónu patrili ulice: Kupecká až po Habán, Zámocká, ulica SNP, Kukučínova,  Malokarpatská  a Kuzmányho. Ďalej bolo sídlisko Sever, kde stálo 9 činžiakov. Odtiaľ viedla moja ďalšia cesta do Ústavu (Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela). Každý deň som prešla 16,5 km. Manžel mi hovoril, že som už obehla celú zemeguľu. Bol to silný chlap, pracoval ako žeriavnik. Na obed naložil drevo a dobehol autom pre mňa do Ústavu, kde bolo 20 domov. V zime bolo po kolená snehu a nikto nemal odmetené.  Vtedy bolo poštárske chodenie obzvlášť namáhavé. Domov som sa vracala o 17.00 hod., niekedy neskôr. Moje deti si podelili domáce práce a pomáhali, s čím vedeli. Nebývali choré, no keď sa stalo, starali sa o seba navzájom. Keď muž ostal na dôchodku, sprevádzal ma a pomáhal mi. Poštárku som robila 36 rokov do svojej osemdesiatky. Nevadí mi, koľko mám rokov, len nech ma nič nebolí. Moja práca mi veľmi chýba. Keby som nemala palicu, hneď by som sa k nej s radosťou vrátila.