Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Sestrička z rozkvitnutej záhrady

Alena Hupková

Alenka, keďže ste sa narodili v Pezinku a prežili ste tu svoje detstvo, čo z neho si najviac pamätáte?

Detstvo, ktoré som prežila, bolo krásne a dopriala by som ho všetkým. Narodila som sa  v Cihelni (v Tehelni). Ja som nielen Pezinčanka, som cihelnárka a som na to hrdá. Keďže sme tu všetci vyrastali ako malí chlapci, nikdy som nebola malým dievčaťom. Spolu sme sa hrali, spolu sme vyvádzali a spolu sme občas dostali aj na zadok. Keď jeden z rodičov volal deti domov, pribehli sme všetci. Držali sme spolu ako jedna veľká rodina. V Pezinku boli vytvorené partie, podľa toho, v ktorej časti Pezinka deti bývali. Naše územie Cihelňárov ohraničovala rampa. Kúpavať sme sa chodili do jamy (terajšie smetisko), ktorá sa nachádzala uprostred krásnej prírody . Bola  tam krásna čistá voda. Na Figure (kopec pri Tehelni) sme sa hrávali na indiánov. Aj preto som možno chcela byť Nšoči, potom lekárkou, sestričkou, hasičom a aj vojakom. Veľa ľudí  z môjho detstva už nie je medzi nami, no najviac ma teší, že kamarátstva ktoré vtedy vznikli, prerástli – dá sa povedať – do rodinných vzťahov a pretrvávajú dodnes. Stále sme dobrými  priateľmi, vieme si pomôcť a tešíme sa z našich stretnutí.

Malé dieťa rado sníva o tom, čím raz bude. Aké boli vaše sny?

Prvý sen sa mi splnil v mojej mladosti. Niekoľko rokov som ako požiarnička viedla družstvo mladých požiarnikov – Plameň. Mávala som v ňom 60 detí, s ktorými sme absolvovali rôzne súťaže. Mojim druhým a vlastne životným snom bolo stať sa pôrodnou babou. Aj tento sen sa mi splnil. Hoci pracujem v ordinácii všeobecného lekára,  volajú  ma k pôrodu nielen kamarátky, ale už aj ich deti. Veľmi ma teší, že môžem pozorovať, ako rastú deti, ktorým som pomohla na svet. Okrem iných som bola aj pri narodení prvého Euro dieťaťa na Slovensku. Toto povolanie je zároveň mojím poslaním. Nie je to len práca, ktorá ma baví najviac zo všetkého, ale je to naozaj splnený sen.

Práca zdravotnej sestry vyžaduje často nielen profesionálny prístup, ale aj trpezlivosť, odvahu a hlavne srdce plné porozumenia a súcitu... Čo pomáha zdravotnej sestre načerpať nové sily, pohladiť srdce a dušu?

Svoju prácu mám veľmi rada. Ľudí, ktorí chodia k nám do ambulancie, poznám už dlhé roky. Pre mnohých z nich som nielen zdravotnou sestrou, ale aj bútľavou vŕbou. Ak môžem, pomôžem im. Ak sa nedá, aspoň ich vypočujem. Sú dni, keď je človek vyčerpaný a nevládze ísť ďalej. A práve v tej chvíli, keď všetko chcete vzdať, otvoria sa dvere a v nich stojí mamička s dieťaťom, ktorému som pomohla prísť na svet. Vtedy si uvedomím, že ešte stále sa oplatí žiť. Veľa, veľa energie mi dodáva aj moja rozkvitnutá záhrada. Keď sa o kvety staráte s láskou a prihovárate sa im, odmenia sa vám krásou, ktorá vám radosťou naplní srdce aj dušu.

Pred mnohými rokmi vám diagnostikovali sklerózu multiplex. Zmenila vám táto choroba život?

Začiatok života s diagnózou skleróza multiplex bol ťažký. Najskôr to bola choroba, ktorá mi naháňala  strach. Mala som malé deti a veľmi som ich chcela vychovať, pripraviť do života. Časom som sa s touto chorobou zmierila a naučila som sa s ňou žiť. Ciele, ktoré som si kládla, boli zo začiatku krátkodobé a vždy som dúfala, že sa naplnia. Sú dni, keď je mi veľmi ťažko, no každá bolesť prejde a znovu sa môžem postaviť na nohy a ísť ďalej.  Medzi ľuďmi a v práci zabúdam na svoju každodennú vernú spoločníčku a jednoducho žijem najlepšie, ako sa len dá. V Pezinku máme veľa ľudí v rôznom veku, ktorým diagnostikovali sklerózu multiplex, a keď sa niektorý z nich dozvie, koľko rokov už mám toto ochorenie a že sa s ním dá naučiť žiť, pozbierajú odvahu a snažia sa prijať  svoj osud, aby mohli čo najlepšie prežiť svoj život.  

Vaše rodné mesto Pezinok sa neustále mení. Chýba vám niečo, čo tu bolo a už tu nie je?

Nechýba mi chodník, ani budova. Najviac zo všetkého mi chýbajú ľudia, ktorí už nie sú medzi nami. Patria do mojich spomienok, boli súčasťou môjho života. Čas beží tak veľmi rýchlo a my sa nestíhame stretávať so svojimi blízkymi, či priateľmi. A jedného dňa ich niet. Vtedy si uvedomíte, že s nimi ste stratili kúsok svojho života.

Človeku, ktorý vstúpi do vašej ordinácie, padne do očí plno anjelov rozostavaných po policiach a nábytku. Sú anjeli vašou záľubou?

Mojou veľkou záľubou sú knihy. Otec zbieral roky „Zelenú knižnicu“ a ja som ju po ňom zdedila. Veľmi rada čítam. Tí krásni anjeli v ordinácii prileteli ku mne samy. Nikdy som zbierať anjelov nezačala. Postupne mi tu samy pribúdali a ja som veľmi rada, že ich mám okolo seba.

Čo napĺňa váš život a čo vás robí naozaj šťastnou?

Mojím najväčším šťastím sú moje deti. Ich láska a opora ma robia šťastnou a viem, že pre ne sa naozaj oplatí žiť. Mám z nich veľkú radosť, pretože v živote už dokázali veľa vecí. Sú tým najvzácnejším, čo v živote mám. No a samozrejme, že k šťastiu patrí aj moja rodina a všetci dobrí priatelia.

Je niečo, čo by ste si želali z celého srdca, niečo, čo by ste zmenili, alebo chcela urobiť lepším?

Mojím najväčším želaním je zdravie. Keď máte zdravie, môžete mať všetko. Rodinu, prácu, peniaze. Toto by si mali uvedomiť všetci a hlavne mladí ľudia. Ak vám chýba zdravie, ťažko dosiahnete úspechy, ťažko v práci zarobíte peniaze. Zdravie vám nič nenahradí. Aj preto pri gratuláciách je zdravie to hlavné, čo želám každému. No a v dnešnom svete by som chcela odkázať všetkým, že s úsmevom a dobrou náladou ide všetko lepšie a ľahšie. Ľudia by nemali zabúdať byť k sebe milí. Mali by sa vedieť rozprávať a počúvať. Často chýba človeku odvaha povedať tomu druhému, čo má na srdci. Krásne to bolo povedané vo filme „Pošli to ďalej“. Ak by ľudia našli odvahu spolu komunikovať a rozprávať o všetkom, čo ich trápi a spolu by začali riešiť problémy, svet by bol znovu o niečo lepší.