Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Príbeh o pezinskom kúpalisku

Pezinské kúpalisko otvárali každý rok prvého júna, na Deň detí. Bol to deň D! Pezinský chlapec na tento Deň nervózne čakal odvtedy, čo sa roztopil na Cukrmandli sneh. Bolo jedno, aké je počasie, kúpalisko MUSELI otvoriť. Lebo by nastala vzbura. Ja by som ju zorganizoval.

Býval som na Záhradnej ulici, na kupko som to mal kúsok. Preto som tam chodil v plavkách už z domu. Len v plavkách. Nič iné som „MAŤ” nepotreboval. Boli zelené s malými červenými lienkami a na boku mali vrecko na zips. Boli ušité z nejakej záhadnej, nezničiteľnej, syntetickej hmoty. My, „chalany ze Záhradnej”, sme všetci chodili na kupko v plavkách a skoro všetci sme mali zelené s lienkami a vreckom na zips. Lebo nám ich mamy kúpili v tom istom „Textile” a na výber tam veľmi nemali. Neviem, či si to dobre pamätám, ale tie plavky som mal od prvej po ôsmu triedu.

Kúpalisko otvárali o desiatej. O pol desiatej mi mama dala jednu korunu československú (1 Kčs), lebo toľko stálo vstupné. Teraz sa ukázalo, načo bolo na plavkách malé vrecko na zips – aby som si doň vložil a zazipsoval jednu korunu československú. Aby som mal voľné ruky, ktoré som potreboval na prekonávanie prekážok cestou na kúpalisko. Aby mi minca nevypadla, keď budem o chvíľu visieť dolu hlavou na „prašáku" za domom.

V lete mi mama a tato nedávali žiadne pokyny, bolo to zbytočné. Môj program, dĺžka a miesto pobytu boli jednoznačné a jasné. Budem na kúpalisku. Každý deň. Otvoria o desiatej a zatvoria o šiestej. O pol desiatej vyrazím a o štvrť na sedem prídem „na padrť "vyčerpaný domov.

Vyrážam. Dlažba a schody v našom „činžáku” príjemne chladia moje bosé chodidlá. Vybieham na horúci betón, pár krokov po tráve, tri skoky cez pieskovisko. Rozpálený asfalt. Výmyk na „prašáku". Pestré a hladké „kocečky” na múriku Jed-noty. Leninova ulica a tieň pezinského parku. Schody pri pokladni do kúpaliska. Už tu stojí tlupa detí. Palo Haradzin, Miro Háger, Jano Minárik, Reichbauerovci. Zlí Haršanyovci aj Svetlákovci. Mona Sasková. Jožo Kopecký. Všetci tí, čo od minulého leta prežili. Hypnotizujeme okienko do pokladne. Otvára sa. Tučná ženská ruka vymieňa moju mincu vylovenú z plaviek za žltý lístok. Cháron ma preváža na druhú stranu.

Pezinské kupko bolo krásne. Bola tam tráva a košaté stromy. Jadro tvorili tri betónové bazény natreté modrou farbou. Malý, Stredný a Veľký. V malom sa čľapotali najmenšie deti spolu s mamami. Deti sa kúpali väčšinou holé, takže plavčík musel sem-tam odtiaľ sieťkou na ryby vyloviť detské hovno.

Stredný mal hĺbku možno len jeden meter. Ale ústila doň šmykľavka! A nie hocijaká, ale betónová! Veľký, päťmetrový bielosivý betónový tobogan! My, aborigéni, sme vedeli, že pri jazde po nej si treba dať pod riť igelitový „sáček”. Tí, ktorí to nevedeli, sa to dozvedeli po prvom metri jazdy. Radi sme zákerne pozorovali výraz ich tváre, keď zacítili pálčivú bolesť, a keď po dopade do vody zistili, že majú na riti dieru desať na desať.

Veľký bol veľký a hlboký. Od Stredného a Malého bol oddelený žltým zábradlím. Čo zábradlím – plotom! Mamy kričali na holých fafrnkov: „Do velkého nechoc, nelez na to zábradlí, nenakúkaj tam furt!” Každý si prešiel počas života svoju cestu cez bazény na pezinskom kupku. Od holej ritky v plytčine Malého, cez medzistanicu a betónové mučidlo v Strednom, až po finále v tmavomodrých, temných vodách Veľkého. Lebo TAM boli trampolíny.

„Trampolíny” bolo označenie pre skákacie dosky. Boli tri. Dve nižšie a jedna, v strede, vysoká. Čiže Malé a Veľká. Čneli sa nad hlbokou Jamou, laminátové, pružné mosty zakotvené na jednej strane v betóne a na druhej v belasom vzduchu.

Miloval som ich. Ešte dnes cítim v chodidlách ich studenú hladkosť a pružnú silu, ktorá ma po krátkom (elegantnom) rozbehu vymrštila do „luftu".

Letel som smerom hore a po sekundičke beztiažového levitačného stavu hneď zase dole, do tmavej a studenej Jamy. Náraz na vodu mi rozrazil ruky, vystreté pred hlavou, dozadu za chrbát. Ľadová voda mi zastavila pulz a zatlačila na ušné bubienky. Tri tempá smerom k železnému rebríku, rýchlo hore, behom k trampolíne, schodíky, mokrý laminát, zadrnčanie dosky, vzduch, voda… Stokrát. Tisíckrát.

Voda bola buď čistá, belasá a studená, alebo špinavá, žltá a teplá. Čistá bola na začiatku sezóny a keď „menili vodu”. Vtedy však bola aj studená. Ale brutálne studená. Dalo sa do nej len skočiť a rýchlo vybehnúť von. Ja, a mne podobní, sme viac nepotrebovali. Sediac na žltom zábradlí sme súťažili, kto dlhšie vydrží mať vo vode nohu ponorenú po členok. Víťaz mal nábeh na omrzliny.

V priebehu dňa sme boli niekoľko-krát hlboko podchladení. Vtedy sme sa zohrievali na rozpálenom asfalte. Brehy bazénov lemovali skupinky na bruchu ležiacich trasúcich sa postavičiek. Nebolo ľahké položiť svoje zľadovatelé telo na žeravý asfalt, prvý moment bol bolestivý, ale potom to bolo fajn. Uzavretý v sebe, s rukami pri tele a tvárou na smolovatej rozpálenej panvici. Dusný zápach smoly a moču. Teplo sa vlieva do trasúceho sa tela, kŕče v stehnách a v brušných svaloch pomaly poľavujú. Päť - šesť minút stačí, už je horúco, už letím vzduchom, prerážam ľadovú hladinu, šokovaný mozog na chvíľu vypína, tri tempá k rebríku, beh k trampolíne…

V zápale boja som nevnímal hlad. Okolo obeda preto prichádzala na kupko moja mama. Na rozdiel odo mňa vedela, že musím prijať nejakú potravu. Odchytila ma ako rozbesnené zvieratko a vytrhla z kúpaliskového kolobehu. Odviedla ma ďalej od čľapotu, škrekov a chaotického pohybu. Posadila ma do tieňa. Z tašky vybrala chlieb s masťou a nakrájanú papriku. Počkala, kým všetko zjem. Ako dezert mi kúpila zmrzlinu, malú kakaovú. Aj ona si dala, ale malú citrónovú. To bola posledná vec, ktorá ma udržala v kľude. Už nevnímam, už strácam čas. A potom beh smerom k bazénom…

Kúpaliskový spôsob života mal aj svoje temné stránky. Neviem o tom, že by nás natierali nejakým opaľovacím krémom. V podstate stále sme boli spálení a šúpali sme sa. Bol som čierny ako Srílančan, len zadok, dlane, chodidlá a vnútorné strany prstov mi svietili belobou. Na konci leta som mal blonďavé vlasy, o tri stupne blonďavejšie ako na jeho začiatku. Takej frizúre sa hovorilo „oščatá slama”.

Obľúbený iniciačný rituál bol „preplávať Jamu”. Znamenalo to preplávať pod vodou bazén po šírke tam, kde dopadali skokani z trampolín. Jama bola hlboká a plávať bolo treba popri dne. Detské pajšlíky a ušné bubienky dostali zabrať. A popritom občas kopačka do hlavy alebo úder medzi lopatky.

Dva - tri krát za leto som mal úpal. Ten sa mi kombinoval pravdepodobne s morskou nemocou. Môj vestibulárny systém bol ťažko atakovaný neustálymi nárazmi hlavy na hladinu vody a pobytom pod vodou nohami hore. Veľa som vracal, veľmi ma bolela hlava. Aspoň raz za leto som mal zápal stredného ucha alebo zápal Eustachovej trubice. Raz mi na ušnom vyberali z uší topoľové semienka, ktoré sa mi pri ponáraní naberali z vodnej hladiny. Bolelo. Neodradilo.

Pezinské kúpalisko už neexistuje. Najskôr sa čosi stalo s bazénmi, niečo, čo sa neoplatilo opraviť. Kupko spustlo a postupne ho pohlcovala vegetácia. Napokon ho zrovnali so zemou a na jeho mieste začali stavať budovu okresného úradu v rámci „reformy” štátnej správy počas éry Doktora Mečiara a jeho eskadrónu. Budova bola dlho rozostavaná a napokon z nej spravili bytový dom.

To kupko je obrazom môjho detstva. Divoké, plné srandy, plné šialených dobrodružstiev, plné slobody. Slnko, voda, vzduch, zem, stromy. Žiadne mobily, žiadne počítače. Živí ľudia, deti. Neustály pohyb a čin. Život.

Michal Diviak, www.blogovisko.sk