Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Po zápase sme sa sprchovali v mestských kúpeľoch...

Epizódy z histórie hádzanej v Pezinku – spomína Ing. Milan Šimovič (súčasný šéf hádzanárskeho klubu), ktorý má na čo spomínať, a ešte si aj pamätá...

Roky 40-te:

V tomto období sa dosťahoval na Slovensko pán Emil Otřísal s rodinou. Žil na Cajle, kde mal vybudované známe kožušníctvo. Bol jeden zo spoluzakladateľov hádzanej na Slovensku. Po roku 1946 sa stal prvým predsedom Slovenského zväzu hádzanej. A, samozrejme, jeho zásluhou sa začala koncom 40-tych rokov hrať na Cajle medzinárodná hádzaná. Na dobovej fotografii som spoznal iba Gusta Vodu, teraz MUDr. v. v. (kto boli tí ďalší ?).

Roky 50-te:

Na Seneckej ulici (v budove bývalej Masarykovej školy) bola v tom čase základná škola II. stupňa. V rokoch 1951 – 52 založil v škole pán E. Otřísal hádzanársky oddiel „Športová škola dorastu“. Hráčmi boli Gusto Voda, Zouzalík, Vilo Vilím, Laco Hotový, Rudo Kinder a ďalší.

V zime sa trénovalo v školskej telocvični, ktorá bola pomerne malá, ale pre naučenie sa základným pravidlám  hádzanej postačovala. Do telocvične chodila celá trénerova rodina, manželka a dcéry Jiřina, Eva, Viera a Vlasta (všetky hrali v Bratislave hádzanú – Eva bola neskoršie reprezentantkou ČSR). Spomenúť treba aj najstaršieho syna Emila, ktorý sa neskôr stal trénerom Pezinčanov.

V lete sa hralo na tráve na futbalovom ihrisku Na pažiti. Prvý víťazný  zápas sa hral v Šenkviciach (2 : 1), ďalšími súpermi v súťaži boli Báhoň, Cífer, Senec, Jur, Malacky, Trnava, Myslenice a Modra.

Po nútenom odchode zo starého futbalového ihriska hádzanári budovali v roku 1954 nové ihrisko pred letiskovým hangárom na Rozálke (dnes Petmas). V roku 1957 bolo toto ihrisko zrušené a presťahované do areálu mestského kúpaliska. V tom období tam skončili pôsobenie hokejisti (teplé zimy), hádzanári odstránili z plochy škváru a nahradili ju antukou, pod ktorú zabudovali 60 cm makadamu. Okolo ihriska ostali iba hokejové mantinely. Oddiel vtedy riadila Eva Horníková – neskôr vydatá Baďurová (manžel Bohuš bol brankárom).

Foto hráčov z 50tych rokov - Slovan Pezinok; Zľava: Fero Nagy, Emil Otřísal ml., Roland Witgrúber, Stano Began, Jožko Svrček, Daniš Oslej, Jožo Korytár, Rudo Kinder; klačiaci: Martin Starna, Laco Sandtner, Lajo Pukančík, Dodo Palič; chýbajú: Daduš Polák, Pišta Chovanec...

Roky 60-te:      

Družstvo basketbalových mladších dorastencov (vedených trénerom Mišom Rendekom) začalo hrať hádzanú. Ako sa to stalo a prečo? V roku 1959 – 60 sa stavala športová hala na Holubyho ulici (v mieste bývalého hostinca Demovičovcov). Počas brigády na stavbe sme si ako chalani dali prestávku a na susediacom ihrisku sme si dali basketbalovú „čunču“. Vtom prišiel „Špajzer“ (inak Jožko Krivošík) a pekne nás z basketu vyhnal – a to bol začiatok pôsobenia mňa a mojich basketbalových spoluhráčov v hádzanej (na dlhé roky). 

Bolo to od roku 1960 – 61, keď sa Pezinok stal hádzanárskym mestom. Do Pezinka bolo z Bratislavy dislokované delostrelecké vojsko, ktorého súčasťou bola aj hádzanárska Dukla – účastník 1. čsl. hádzanárskej ligy. Naši muži – už ako Lokomotíva Pezinok –  hrali 2. ligu. Hádzanárov bolo plno, ale neboli šatne ani sprchy. A tak nás správca kúpaliska pán Mečár nechal kúpať sa v mestských kúpeľoch (to bola od mesta skrytá podpora športu – ďakujem!).

Káder druholigových mužov Lokomotívy (okrem hráčov z foto) bol doplnený hráčmi po skončení vojenskej služby – Miro Totka, Igor Lindtner, Stano Began, Gusto Barták – a „pendlujúcimi“ hráčmi z basketbalu – Edo a Jano Drescherovci,  Jaro Andel, Pišta Chovanec, Jano Glváč, Jožo Stanček...

Roky 60-te boli aj rokmi budovateľskými, ako i rokmi uvoľnenia „železnej opony“. Doviezli sme z Trnavy oceľovú konštrukciu tribúny aj zo zastrešením, „z prebytkového“ stavebného materiálu z OSP Pezinok sme svojpomocne postavili šatne, sprchy a sklady. Vybudovali sme umelé osvetlenie. Vybetónovali sme celú plochu ihriska (prebytočný betón od Hydrostavu, š. p., zo stavby Drevoindustrie) a položili tartan (z Jablonca nad/N.). Dá sa povedať, že v Pezinku bol hádzanársky areál, aký nemali ani ligové mužské či ženské kluby na Slovensku.

Vďaka športovej príprave na kvalitnom povrchu zrovnateľnom s podmienkami v halách sa podstatne zlepšila herná úroveň našich družstiev.

Tu treba vyzdvihnúť zásluhy pána Martina Starnu st., ktorý tieto budovateľské aktivity „menedžoval“. V tom čase bol predsedom klubu.

Stretali sme sa s rakúskymi, maďarskými, juhoslovanskými družstvami na Zimnej súťaži v bratislavskom PKO. Títo súperi sa zúčastňovali aj Pohára Oslobodenia Pezinka, ktorý sme až do „nežnej“ každý rok poriadali. Recipročne sme potom absolvovali zájazdy do Maďarska, Juhoslávie aj NSR. Bolo to úžasné!   

Po zájazde do Budapešti v roku 1965 „stará garnitúra“ svorne ukončila činnosť (okrem M. Starnu a M. Totku), a tak nastúpila k mužom generácia 18-ročných „vyhnaných“ basketbalových dorastencov – Vlado Hanzlík, Števo Baďura, Milan Pukančík, Zdeno Machálek, Janko a Dušan Oravec, Švelan, Mojžiš, Háger, Krčík, Čederle, Hlaváčik.

Roky 70-te:  

A táto generácia hráčsky fungovala až do polovice 80-tych rokov. Káder bol doplnený o bývalých „duklákov“ Jirka Šavaru a Jiřího Leschingera, ďalej to boli vysokoškoláci z Bratislavy – Dušan Dúbravický, Jardo Konvalina, Dušan Suchý, Ivan Dvořáček, „vyslúžilci“ z ČH Bratislava – Ing. Dušan Hanzlík, Ing. Anton Gregor a Ing. Jaro Vajda, hráči z vidieka – Vilo Lančarič, Marián Bako a Laco Cajchan.

Preskočíme systémové postupové dekádne etapy – až do roku 2010. 

Toto preskočené obdobie obnášalo mimo hrania hádzanej aj iné aktivity: bola to populárna Pezinská minifutbalová liga, v súčasnosti už neopakovateľné piatkové diskotéky, politické zhromaždenia, kultúrne podujatia v podobe dychoviek či kurzov latinských tancov atď. Všetko to dianie v priestoroch hádzanárskeho areálu by na popísanie v podobe histórie hádzanárskeho klubu potrebovalo priestor presahujúci možnosti dnešného čísla mesačníka. Veríme, že v blízkej budúcnosti sa ten priestor nájde.

Vráťme sa však k novodobej hádzanej. V roku 2005 dorastenci Pezinka (doplnení o hráčov ŠKP Bratislava) vyhrali svetový turnaj PRAGUE CUP (účasť cca 350 družstiev z Európy, Ameriky a Afriky).  Tu sa zrodil nápad zriadiť v Pezinku „farmárske“ hádzanárske družstvo pre extraligovú Bratislavu. Stalo sa a po 8 rokoch dorastenci vyrástli až do výkonnostnej úrovne extraligistov. V roku 2013 po víťazstve v 1. lige postúpili medzi slovenskú elitu . Bol to historický úspech pezinskej hádzanej vo svojej vyše 60-ročnej existencii. O tom však nabudúce.

Čo plánujeme ďalej v hádzanej? 

- spýtal sa ma pán Stach, keď sme robili tento rozhovor. „Dajte nejaký medailón úspešného hádzanára–reprezentanta, samozrejme, Pezinčana,“  – hovorí redaktor.  Dlhšie som uvažoval a teraz predstavujem, čo je úlohou a poslaním nášho klubu – budúcnosť týchto detí. Sú to moji zverenci: Dávid Pitoňák, Filip Fajnor, Sašo Amon, Samo Fajnor, Dominik Baďura, Tobias Kiss a ďalší.
Sú to 7-roční zapálení nadšenci a je len na mne, na klube a na spoločnosti, ako sa postaráme o ich rast. A nemyslím iba športový rast, ale aj pestovanie ich morálno-vôlových vlastností, ich výchovu k zodpovednosti, aby boli pripravení na život. Na ťažký, ale aj plnohodnotný – nadstavbu ktorého tvorí šport aj kultúra.