Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

STOP amputácii stromov

Srdcom Pezinčan, ktorý má mesto veľmi rád. V poslednom čase ho však trápi, ako sa v ňom zaobchádza so stromami. „Však to je amputácia. Vyzerá to tu ako v Hirošime,“ neskrýva rozhorčenie známy lesník, 64-ročný Jozef Kern.

Ako ste sa dostali k lesníctvu?

Pochádzam z lesníckej rodiny. Môj dedo aj otec sa tomu venovali a môj syn je tiež lesník. Ukončil som lesnícku školu v Liptovskom Hrádku. Pracoval som ako ťažobný technik, organizoval som ťažbu vo všetkých pezinských lesoch a okolí, a 20 rokov som bol vedúcim lesnej správy.

Ako sa vyvinul váš vzťah k lesom?

Pochádzam z tzv. huncokárov, čo boli najmä drevorubači. Spôsob ich života bol, že sa im postavili domy v lese a tam vyrastali. Do mesta a dediny sa chodilo len do obchodu a do kostola. Vtedy, keď bol strom v dobe rubnej, tak sa vyrúbal a ďalej sa spracoval na ďalší úžitok. Po každom výrube si človek kľakol a prežehnal sa. Bola to úcta voči každej drevine. Ten spôsob života zostal vo mne zakódovaný.

Váš vzťah k Pezinku?

Som veľký lokálpatriot. Život by som za Pezinok dal... Poznám každý štvorcový meter lesa od Svätého Jura až po Zochovu chatu. Všetko som prešiel ako lesník, vytváral som hospodársky plán. Rozumiem sa tejto problematike ako nikto iný v okolí.

Čo vás momentálne trápi najviac?

Narazil som tu v Pezinku na nezmyselné orezávanie krásnych a zdravých stromov, a takto ich dokaličili. Ja to pokladám za ich amputáciu. Na toto sa nedá pozerať. Ako toto mohol niekto spraviť a schváliť to? Ten strom, keď obrežú, tak zostanú po ňom len kmene. Celá asimilačná plocha je zničená. Nie je to robota jedného človeka. To sú šialené nápady chorých ľudí.

Stretli ste sa s tým predtým?

Mal som podobné problémy v lese, kde som pracoval. Jeden špekulant prišiel na to, že toto nie je protizákonné a stromy nevyruboval, ale osekával. Robil to jeden chatár, tak som ho za to potrestal pokutou a takéto veci sme zastavili. Ľudia chcú mať chatu v lese, a potom im tam každý strom vadí....

Čo sa s tým stromom deje, keď ho takto amputujú?

Nemôže sa ďalej rozmnožovať, nemôže kvitnúť. Celá fotosyntéza padá a strom sa trápi. Pre mňa to je podobné, akoby človek prišiel o ruku či nohu.

Je to v ľuďoch?

Pýtal som sa na to človeka z mestského zastupiteľstva. Boli aj takí, čo boli proti tomu, ale väčšina bola za obsekanie. Odklepli to ľudia, ktorí nemajú cit. Strom má tiež svoj život, a treba si ho vážiť. Som za to, aby sa takéto niečo v budúcnosti už nikdy nerobilo!

Aké riešenie by ste videli?

Pokiaľ ten strom zavadzia, tak ho treba odstrániť a dať tam druhý. Aj strom sa môže dožiť svojho veku a musí ísť preč. Toto však vyzerá ako po Hirošime a Nagasaki. Keď to nerobíme bombou, tak to robíme „ľudským“ spôsobom. Dôvod na výrub je buď z bezpečnosti, alebo podľa zdravotného stavu stromu. Viem, že už to nezmením, každý si to bude obhajovať po svojom. Tých ľudí už nikto nezmení, jedine ich treba vymeniť, aby to nepokračovalo.

Trápi vás ešte niečo?

Každý pozná Alej od kasární k nemocnici. Vždy sa tomu hovorilo Alej, ktorú lemovali lipy a topole. Tie vyrúbali a Alej premenovali na Panský chodník. Všetci sa čudujú, prečo to takto pomenovali. Odjakživa to bola Alej. Ešte tam dali aj svetlá a vyzerá to tam ako na diaľnici.

Keby ste porovnali obdobie vášho vládnutia a teraz. Ako to vyzerá?

Zásahy do lesa museli byť detailne premyslené. Teraz sa chodí ťažiť drevo, keď je treba. V mestských lesoch bol za môjho pôsobenia ročný ťažbový etát 4 tisíc kubíkov dreva. Po mojom odchode prišiel človek, ktorý by zablúdil v lese, keby som ho tam trochu zakrútil. Miesto dostal politicky dosadený človek, ktorý to tu vôbec nepozná a šafári tu s prírodným majetkom mesta. On z nevedomosti dopustil, že ťažba sa zvýšila medziročne na 11 700 kubíkov. To je takmer trojnásobný nárast. Ja som bol opatrný, lebo som rúbal, len keď dozrel vek stromu. Výška ťažby mi tu nesedí.

Čo si o tom myslia ľudia?

Nikdy ma radi nemali, pretože som bol veľmi prísny a dôsledný. Mám veľmi rád poriadok. Po rokoch stretávam ľudí a hovoria, že tak im dobre nebolo ako za môjho šéfovania. Teraz to je veľmi živelné. Ľudia musia s prírodou narábať citlivo. Za mňa sa robilo tak, že halier nešiel cez ruky. Všetko bolo na papieri.

Čomu sa venujete na dôchodku?

Úplne som prestal chodiť do lesov, keď som videl, ako sa s nimi zaobchádza. Celý život som chodil zabíjať, bol som amatérsky mäsiar. To bol môj koníček. Poľoval som, už nechodím. Teraz brigádnicky pomáham kamarátovi opravovať píly a krovinorezy, aby mi čas ubehol a sem-tam vinohrady postrážim. Vždy sa niečo nájde. Princíp je v tom, aby som nebol za nič zodpovedný, aby som sa nemusel rozčuľovať, pretože v robote som niekedy dopadol tak, že som mal vysoký tlak a musel som zatínať zuby, aby som v práci do 60-tky vydržal a šiel do predčasného dôchodku.