Srdce Pezinka | občianske združenie
Tu sa nachádzate:

Učiteľská odysea ako osud

Učiteľka z Pezinka-Grinavy Ružena Šmahovská celý život venovala deťom. Jej učiteľská odysea začala už v roku 1955 v Stupave, následne do roku 1965 učila na Základnej škole vo Svätom Jure. Najdlhšie obdobie jej pedagogickej praxe však strávila na Základnej škole Orešie v Pezinku-Grinave, kde pôsobila až do roku 1990. V tejto škole založila tanečno-spevácky krúžok Grinavanka, s ktorým získala veľa úspechov na rôznych festivaloch s folklórnou tematikou. Jej kariéra trvala krásnych 47 rokov. Bola učiteľka, ale pre svojich žiakov a žiačky častokrát aj ako druhá mama. Keď sa s ňou zhovárate, srší z nej pozitívna nálada a ani na sekundu nezapochybuje o správnosti rozhodnutia vydať sa na pedagogickú dráhu. Pani Šmahovská nám vyrozprávala svoj učiteľský príbeh.

Ako ona sama hovorí, život je ako kľukatá cesta a tieto cesty najvýraznejšie zobrazujú náš život, pretože majú začiatok a koniec. Priamo vyjadrujú osudy veľké i malé, slávne i zabudnuté. Pravdaže aj šťastné a trpké. Vyjadrujú človeka výstižne a takmer bez zvyšku, lebo sú dielom jeho túžob, hľadania, jeho vnútorného nepokoja. Každý máme svoje cesty. Krásne i strašné, šťastné i smutné, splnené i beznádejné. Prežívame na nich celý svoj život. A ešte niečo. Každá cesta nesie svoj príbeh o človeku. Aj ona pochopila, že jej cesta je zároveň jej osudom.

„Už pri narodení som dostala do vienka niečo, čo malo napĺňať môj život. Lásku k deťom. Našla som svoj životný cieľ. Stala som sa učiteľkou. Bolo to niečo neopísateľné. Vždy, keď som stála pred svojimi žiakmi, čítala som im z tváre a zamýšľala sa: Akí budú? Budú nás ľúbiť, vážiť si nás, chápať, pomáhať nám v ťažkých chvíľach, dôverovať, budú spravodliví? Snažila som sa ku každému nájsť cestu. Hľadať v žiakoch to dobré a zistiť, čo majú najradšej. To bol základný kameň môjho poznania. Mojím cieľom bolo žiakom hlavne pomáhať pri poznávaní nového, a nie ponižovať ich pre nevedomosť. Čas mi ukázal, že som išla správnou cestou. Zmúdrela som poznaním, že šťastie je niekedy i padnúť a potom vstať, zodvihnúť sa a ísť po vlastnej ceste k obzoru.

Svojím poslaním – učiteľovaním som získala poznanie, že práca je veľkou hodnotou, ktorá stúpa najmä vtedy, ak je humánna. Práca v škole je predovšetkým práca s deťmi – našou budúcnosťou. To je náš obrovský potenciál. Pomáhať im v poznaní nového, neznámeho, to bol pre mňa krásny pocit šťastia a uspokojenia. Učiť znamená spojiť ľudský um a srdce. Bez oboch by nebolo možné dosiahnuť úspech, či už osobný, alebo v rozvoji osobností mojich žiakov. Čas mi nastavil zrkadlo a ukázal, či som išla správnou cestou. Po rokoch prichádzajú za mnou žiaci, ktorí už majú svoje rodiny i vnúčence, poďakovať sa za školské roky alebo len tak porozprávať o svojich životných úspechoch, ale i problémoch. Pri srdci ma hreje, že sme si ostali blízki, a to, že na mňa nezabúdajú, je najkrajšou odmenou.

Jeden z mnohých príbehov, ktoré zanechali v mojom srdci hlbokú spomienku, je o dievčatku s ťažkým životným osudom. Toto dievčatko – moja žiačka, napriek tomu, že bola maloletá, bola jediným pevným pilierom v rodine, v ktorej vyrastala spoločne so zdravotne postihnutým bratom a rodičmi, ktorí žili asociálnym spôsobom života. Napriek ťažkému osudu som ju pripravovala na okresnú súťaž v prednese a ona zvíťazila. Za svoje víťazstvo bola ocenená diplomom a knihou, ktoré boli v tom čase jej jediným darčekom od života. Jej úspech bol aj mojím úspechom, pretože sme spolu dokázali aspoň nakrátko zmeniť jej ťažký, smutný život a rozsvietiť iskričku nádeje v niečo dobré, čo ju môže posúvať dopredu.

Môže byť niečo krajšie, ak vás vaši žiaci majú radi, majú k vám úctu a túto vám prejavia aj dávno po tom, ako už vyšli zo školských lavíc a žijú si svoje životy plné bežných ľudských starostí? Pre takéto okamihy v mojej učiteľskej kariére to stálo za to.“

Pridané 27. júla 2014